Všetko najlepšie k storočnici, pán doktor Meduna!

Stretnutie s pánom Medunom bol veľmi príjemný zážitok, ktorý ma na chvíľu preniesol do môjho študentského obdobia. S doktorom Medunom som sa stretla koncom apríla, mesiac pred jeho oslavou storočnice. 

Doma ma privítal v spoločnosti manželky Magdalénky, ktorá jeho príbehu dotvárala veľmi podstatnú rovinu. Pri otázke, ako sa má v tak vysokom veku, ma ubezpečil, že vždy každému odpovedá, že v medziach zákona a veku. Stretnutie bolo veľmi prívetivé a srdečné, veľa sme sa nasmiali, najmä keď si pán doktor zaspomínal na svoje milované Vyšné Hágy, kde začínal ako lekár po príchode na Slovensko. Pamäť má doktor stále mimoriadnu a nadšenie zo života sa v rozhovore prejavilo naplno pri téme rybárčenia. Veď na svitské rybníky chodil ešte ako osemdesiatnik. Do miestnej časti Pod Skalka sa Medunovci prisťahoval v roku 1982, občanmi mesta sú 42 rokov.

Detstvo a školské časy

Hoci na Vladimír Meduna narodil na Morave, vo Veľkých Bíloviciach, jeho život poznačili všetky významné medzníky tvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Mama pána Medunu bola dcérou riaditeľa základnej školy, a tak si tradíciu učiteľského poslania „podedila“ ako učiteľka. Jeho otec, pôvodom z obce z okresu Hodonín sa v roku 1921 vrátil z frontu z 1. svetovej vojny. „Po celej tej anabáze ruských legionárov, po Sibíri, sa otec cez Ameriku dostal späť domov. Ja som sa mojej mame narodil v piatok 23. mája 1924. 4 roky predtým sa dával dokopy celý Československý štát a ešte sa ani nevedelo, aké budú hranice, keď Česko-Slovensku pridelili tzv. Podkarpatskú Rus. Tam sa zakladali všetky štátne úrady a môj otec sa do Podkarpatskej Rusi presťahoval s rodinou ako úradník zemského úradu. V roku 1926 a 1927 sa tam narodili už aj moje dve sestry, ktoré začali chodiť do základnej školy a ja som tam ostal do začiatku kvarty - 4. ročníka gymnázia. Potom prišiel Mníchov, Viedenská dohoda a museli sme sa odtiaľ presťahovať, pretože toto východné územie získali Maďari. Tak sme išli za maminými rodičmi, ktorí sa už medzitým ako penzisti presťahovali do Čiech ku Kolínu. Zostali sme tam necelý rok. Bolo to v čase, keď bolo tzv. sťahovanie národov. Česi sa zo sudetského pohraničného územia sťahovali do Čiech, do vnútrozemia, takže nás tam bolo moc. Najhoršie privítanie bolo na kolínskom gymnáziu, tam nás neprijali zrovna nadšene, ale v Prahe to bolo všetko v kľude. Do kvinty som už teda chodil v Prahe a od roku 1939 som bol Pražák. Keď sa môjho otca niekto spýtal, či je Čechoslovák, nepovedal, ani že je Čech, ani že je Slovák. On bol totiž hrdý Moravák. Vždy hovoril: ´Ja sú Moravák´,“ začal svoje rozprávanie Vladimír Meduna.

Druhá svetová vojna

Prvý deň školského roka, keď nastupoval V. Meduna do kvinty v Prahe, sa vo svete rozpútala druhá svetová vojna. „Vojnu sme v Prahe prežili v celku kľudne, boli sme síce obsadení, ale školy ostali české. Jedinú nemeckú školu, ktorú som absolvoval, bola jazyková. Maturoval som v roku 1943 na gymnáziu v Prahe. Na vysokú školu som nastúpiť nemohol, pretože boli všetky vysoké školy zatvorené. Po maturite ma  nasadili ako pomocného robotníka vo fabrike Philips, kde som pracoval dva roky. Krátko pred skončením druhej svetovej vojny a oslobodením Československa, povolávali dobrovoľníkov do koncentračného tábora Terezín, kde bolo potrebné likvidovať škvrnitý týfus. Tak som sa prihlásil a odbil som si tam skoro pol roka. Brat mojej matky bol lekár a jeho snom bolo, aby som sa stal lekárom. Ja som do Terezína prišiel s tým, že mám niečo odkukané, takže som pracoval hneď na röntgene. Opäť začali fungovať vysoké školy, nastúpil som na medicínu, no a za búrlivého ´48 roku som už v kľude po vojne doštudoval aj so všelijakými peripetiami. V tom čase človek nemohol robiť hneď to, čo ho zaujímalo, ale prideľovalo sa na odbory, na ktorých bolo málo ľudí. Po škole som začal dva mesiace pôsobiť v Liberci na röntgenológii a potom som nastúpil na základnú vojenskú službu v Dobřanoch pri Plzni. Röntgenu som bol verný 54 rokov, túto špecializáciu som robil od februára 1950 až do roku 2004,“ doplnil V. Meduna.

Spomienky na koncentračný tábor Terezín

Terezín je oddelený riekou Labe od mesta Litoměřice. Veľká pevnosť mesta bola počas okupácie Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom známa ako Koncentračný tábor Terezín. MUDr. Meduna vyšetroval v koncentračnom tábore židov, ktorí boli v Terezíne internovaní, vracajúcich sa ´hestlincov´ – väzňov z koncentračných táborov a ubytovanú sovietsku armádu, vojakov. Celý Terezín bola vlastne karanténna nemocnica pre oslobodených väzňov z koncentračných táborov. Boli to tzv. drevené baráky – tyfusový, kožný a tuberkulózny barák. „Keďže sme boli v priamom kontakte s chorými a v nákazlivom prostredí, tak nás hneď po príchode naočkovali a potom zaviedli do prvého baráku, kde sa umieralo na škvrnitý týfus. To bolo na rozmyslenie, či nechceme odísť. Zostal som a za mnou prišli do Terezína aj moje sestry a to bola už práca rozbehnutá. Hovorili o mne, že som bol nakazený, ale prebehlo to tak hladko, že som mal 2-3 dni nejaké teploty a na koži nejaký fliačik, podľa ktorého hovorili, že to bude týfus, no v karanténe som nezostal. Röntgen potrebovali všetci, a tak som začal robiť pľúcnu diagnostiku. Mal som výborného mentora - lekára, riaditeľa pražskej nemocnice pod Petřínem, ktorý si ma nejako obľúbil a všetko ma učil. Pracovali tam so mnou židovskí lekári tzv. viedenskí židia, ktorí sa vrátili s americkou a anglickou armádou do Čiech a dobrovoľne šli pracovať do Terezína. V nemocničných barakoch panovali normálne pomery, naučil som sa poriadne po nemecky. No na Rusov sa tam celkovo nespomínalo dobre, tí spravili strašnú paseku, pretože postrieľali Nemcov, ktorí mali obchody a odsun Nemcov bol v tom čase veľmi nepekný. V Terezíne bola časť nemeckej nemocnice, ktorú prevzali Rusi, a tí sa s nami moc nestretávali, stretávali sa len so svojou ruskou armádou. Ale vojaci na röntgeny chodili. Čo sa týka zdravotníkov a pomoci chorým, bolo tam veľa dobrovoľníkov, ktorí nezištne pomáhali. Liečili sa tam väčšinou ľudia v ťažkom stave. Príliš som sa na ich osobné veci nevypytoval. Predovšetkým, keď mi doviezli pacienta alebo ten ešte sám chodil, tak som sa ho akýmkoľvek jazykom opýtal, čo ho bolí,“ ozrejmil obdobie V. Meduna.

Príchod do Tatier

Ako si ďalej V. Meduna spomína, röntgenológia v tom čase nebola ako dnes. Stroje predstavovali v tej dobe pradedkov röntgenu. Z vojenskej základnej služby bol ako mladý dôstojník - lekár pridelený do vojenskej nemocnice do Českých Budějovíc (v roku 1951), kde ľudí röntgenoval nielen v meste, ale aj v celom okrese. Prišiel rok 1968 a s ním Pražská jar, kedy sa V. Meduna rozhodol požiadať o prepustenie do civilu. „V tom čase som dostal ponuku pracovať vo Vyšných Hágoch. Prihlásil som sa na konkurz, zavolali ma a prijali. Pôsobil som tam ako primár od 1. marca 1968 do roku 1996, potom už ako penzista do roku 2004. Keď som prišiel ako 44-ročný lekár na Slovensko, bol som vítaný skutočne srdečne ako človek potrebný, ktorý už niečo vie. Na pôsobenie vo Vyšných Hágoch si spomínam ako na najkrásnejšiu pracovnú dobu v mojom živote. To si neviete predstaviť tie krásne pracovné pomery, to bola jedna rodina. Aj to prostredie malo veľký vplyv. Do Tatier som samozrejme chodil hneď od začiatku. Patrili sme priamo pod Ministerstvo zdravotníctva, boli sme Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb a to bola republika sama o sebe. V tom čase, keď som tam nastúpil, nikto nemusel byť straníkom, kto nechcel. Vtedajší predseda ROH, ten musel byť, ale iní nie,“ doplnil V. Meduna. MUDr. Meduna sa s terajšou manželkou spoznal vo Vyšných Hágoch. „31. marca to bolo už 51 rokov, čo sme spolu. Faktom je, že som mal veľké šťastie na manželku Magdalénku,“ uviedol. Manželka V. Medunu Magdaléna prišla do Vyšných Hágov z Liptovských Matiašoviec. Ústav vo Vyšných Hágoch začali stavať v roku 1934 a otvárali ho v roku 1941 ako vojenskú nemocnicu. V tíme pracovalo 42 lekárov a 100 sestier. „Do Národného ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb som prišla, keď zrušili rehoľné sestry. Po 6 mesačnom výučbovom kurze sme boli pomocné sestry a po absolvovaní 10-mesačného kurzu sme dostali vysvedčenia. Boli sme na úrovni zdravotnej sestry.  V zdravotníckej škole som si neskôr urobila aj maturitu. Tie spomienky sú naozaj na Vyšné Hágy najkrajšie. Ako príklad uvediem, že sme mali každý deň premietanie filmu vo veľkej kinosála. Vo Vyšných Hágoch sme boli jedna veľká rodina -  komunita. Stretávali sme sa na prvomájových oslavách alebo pri pochodoch SNP,“ doplnila manžela M. Medunová.

Do zahraničia sa Vladimír Meduna dostal veľmi málo. Ešte z budějovickej nemocnice bol párkrát na stáži v NDR (Erfurt a Weimar).

Rybárčenie, hubárčenie a fotografovanie

Doktor Meduna bol celý život zanietený rybár, hubár a fotograf. Najobľúbenejšími miestami na hubárčenie boli lesy za Šuňavou a za obcou Mengusovce. Na ryby chodil hlavne na potoky a revíry Rybárskeho zväzu. Ešte vo svojej 80-tke chytil so synom pri Prahe krásny úlovok – takmer 20 kg kapra. „Rád som muškáril na potokoch na Bielom a Čiernom Váhu, kde neboli ľudia. Keď človek prišiel o 4 ráno, nikde nebolo ani živej duše. Bola to radosť prechádzať sa v tej vode,“ povedal nadšene pán doktor. Jeho radosť znásobovalo ešte dokumentovanie momentiek a okolitej prírody, najmä tej Šumavskej.

Z prvého manželstva, ktoré začalo v Liberci má MUDr. Meduna dcéru a syna. Manželstvo skončilo odchodom na Slovensko. Syn Peter vyštudoval geodéziu, v máji tohto roku oslávil 73 rokov a dcéra Helenka vyštudovala pedagogickú školu v Prahe. Jeho prvá sestra Ľudmila sa dožila 72 rokov, druhá sestra Mária 90 rokov, mama 93 rokov a otec zomrel náhle ako 64-ročný pri hre na organe v kostole. 100-ročný Vladimír Meduna sa teší zo 4 vnúčat, z ktorých jedno ide v jeho lekárskych šľapajách a zo 6 pravnúčat. Doktor Meduna bol aktívny vodič ešte v 95 rokoch, ale potvrdenie na šoférovanie mu ani po úspešných psychotestoch nechceli už dodatočne vydať.

Vladimír Meduna bol dlhoročným členom Slovenského Červeného kríža (SČK). V roku 1989 dostal česko-slovenské štátne vyznamenanie Československého Červeného kríža v Prahe za prácu pre SČK. MUDr. Meduna sa celý život riadi týmto krédom: „Neverte ničomu, čo je vám prikázané veriť, verte tomu, čo si môžete overiť.“

Denný režim 100-ročného pána

Nadpriemerne vysoký vek je v prípade pána Medunu daný geneticky, ale základ jeho dlhovekosti podľa jeho slov spočíval v pravidelnom režime a životospráve. „Vo Svite je krásny a kľudný život. Vstávam vždy rád, aj keď veľmi skoro už o 6:30 hod. Celý život máme rovnaký režim. Teraz počúvam už len rádio, pretože mi už nefunguje dobre zrak. Pokiaľ som mohol čítať, tak to bolo dobré, aj keď mi zrak udržiavali injekciami. Ustálilo sa to tak, že každým okom vidím trošku ináč. Pravidelne máme odpoludňajšiu siestu a stravujeme sa tak, že nejeme nič mastné ani údené, preto máme aj s manželkou dobrý cholesterol. Jedno malé pivo na obed a na večeru, dve kávičky dopoludnia a odpoludnia a štamperlík ako aperitív. Taký malý. Každý deň si dáme ovocie - hrušku, banán a veľa zeleniny. Dbáme na pestrosť jedálnička. Moje hobby bývalo varenie, ale žena ma už k sporáku nepustí. Moje najobľúbenejšie jedlo je mäso s pikantnou alebo hubovou omáčkou. Z polievok preferujem držkovú, no v poslednom čase mi viacej chutí tá z hlivy ustricovej,“ doplnil MUDr. Meduna.

Čo by ho ešte v jeho úctihodnom veku potešilo?

„Keby som mohol čítať, to by ma moc potešilo. Ale hlavne, keby som mohol na záhradu až bude všetko kvitnúť, až tam bude krásne, to by ma skutočne veľmi potešilo. Inak už nemám žiadne iné prianie,“ uzavrel svoje rozprávanie 100-ročný Vladimír Meduna.

autor: Zuzana Dobránszka