Najstaršia obyvateľka Svitu sa 19. februára 2023 dožila 100 rokov

Narodeniny oslávila rodinným obedom v Tatrách. V pondelok 20. februára 2023 jej zagratulovala aj primátorka mesta Svit Dáša Vojsovičová spolu so zástupcami  miestnych spolkov.

Pohnutý životný príbeh Méty Zacharovej je jeden veľký román. Keď sme spolu s Vierkou z Únie žien prišli za storočnou Norikou ako ju familiárne volajú, bol slnečný mrazivý februárový deň. Stará pani nás privítala so šibalským úsmevom, usadila v obývačke a rozprávanie začala až vtedy, keď nás sama osobne obslúžila a naliala do pohárov svoj obľúbený vaječný likér. Keď si už konečne sadla, vtipne poznamenala: „Teraz som ako princezná na hrášku, keď musím mať pod sebou vankúš. Humor mám, to áno, tu je vzor,“  ukázala smerom na svoju obľúbenú kamarátku Vierku. „Celá moja rodina bola veselá, mali sme sa fajne,“ začala svoje rozprávanie Norika.

Bez únavy a s optimizmom hovorila aj o bolestivých veciach a my sme v tých momentoch s Vierkou tušili, že ju nad tým všetkým drží otvorená myseľ, nadhľad, srdečnosť, pozitivita, obrovská pokora a nekonečný zmysel pre humor. Často počas rozhovoru žartovala, takže sme sa veľa nasmiali. Jej spoločnosť je vzácna a dobrá nálada obdivuhodná. 100 rokov by jej naozaj nikto netipoval...

O detstve a mladosti

Norika vyrastala spolu so sestrou v zámožnej rodine nemeckých podnikateľov v prekrásnej norimberskej štvrti plnej zelene a parkov. Jej mama vierovyznaním luteránka a otec katolík žili pôvodne v historickom Heildelbergu (západná časť Nemecka), ale rodičia ich vydedili, tak sa presťahovali do bavorského Norimbergu. Malá Norika mala 7 rokov, jej sestra 2 roky, keď im mamička umrela na zápal pľúc a otec sa druhýkrát oženil. Norikin vzťah s otcovou druhou ženou bol chladný. Macocha nemala vlastné deti, no obe dievčatá vychovala ako svoje. „21 rokov bol vek, ktorý v tom čase znamenal dospelosť. Každé dievča nášho postavenia muselo mať perfektnú výbavu, 20 tisíc mariek a všade vyšitý monogram. My sme ako deti nedostávali hračky ani bábiky, ale boli sme vedené na ručnú prácu, vyšívanie. A mali sme vlastnú krajčírku, takže sme chodili so sestrou po meste vymódené,“ spomína si na detstvo Norika.

Zoznámenie s mužom

„Keď sme sa ešte s mojím mužom vôbec nepoznali, vybral sa on spolu so slovenským kamarátom za svojou sestrou do Ameriky. Kúpil si lístok na loď z Francúzska, no keď prišiel do prístavu, brali na palubu už iba bohatých Židov,“ rozrozprávala sa Norika.

A tak mal Slovák Anton Zachar pôvodom z Lúčok (okres Ružomberok) smolu. „Spolu s kamarátom mali čakať na druhú loď, no tú už nestihli. V čase jej príchodu už bolo všetko podmínované, šiel teda s kamarátom do Belgicka, odkiaľ sa po dvoch rokoch rozhodol predsa len vrátiť späť domov. Cestou na Slovensko prestupoval v našom Norimbergu na vlakovej stanici. Tam sa dal do reči s nejakými Juhoslovanmi a tí oboch mladých mužov presvedčili, aby zostali žiť v Norimbergu. Juhoslovania im vybavili byt a prácu robotníkov v Siemense,“ dodala pani hostiteľka. 

Norika sa so svojím o 11 rokov starším mužom Antonom Zacharom zoznámila cez svoju kamarátku, ktorá sa začala intenzívne stretávať s Antonovým slovenským kamarátom. „Dosť dlho nám potom trvalo, kým sme dostali povolenie a mohli sa s Antonom zobrať. Moja dcéra Šarlota sa narodila ešte v Nemecku a na úrade ju zapísali ako prvú Slovenku. Bola vojna, rok 1943, všetko bombardovali. Bývali sme v byte, ktorý platil môj otec. Pamätám si, ako sme naše dieťa mali v košíku, pretože už ani postieľka nebola a vždy, keď sme počuli hučať sirénu, vzali sme košík s dieťaťom a skrývali sme sa.... Lotka, moja dcéra, mala 4,5 mesiaca, keď sme prišli na Slovensko. Tu sme chceli ostať len pol roka, keď mi môj muž hovorí: ´Ešte týždeň tu ostaneme a už pôjdeme naspäť do Nemecka. No tento odchod bol neúspešný, pretože nás na hranici chytili, že sme sabotéri... Tak sme sa vrátili do Lúčok a tam som žila päť rokov. Ale bolo to peklo, peklo, peklo. Nosila som vysoké opätky, bola som vyparádená dáma, pretože nás tak od mala vychovali, a ľudia v dedine na mňa kričali, že som cirkusantka. To by nebolo nič. No keď prišla nejaká ozbrojená banda, tak tí dedinčania hulákali a vystrájali: ´Máme tu Nemku, treba ju odpratať´,“ opisovala udalosti Norika.

O udávaní

„V tom čase, keď sme tu na Slovensko prišli, nemali sme nič, ani kočiar pre malé dieťa. Iba jeden veľký lodný kufor, ktorý sa stal Šarlotkinou detskou postieľkou. Keď nám zavreli hranice, nikam sme nemohli , museli sme ostať iba na tom Liptove. A ja som na tých Lúčkach ´vojenčila o sto šesť´. Keď ma udali, že som Nemka, pamätám si, ako som stála u svokrovcov v dome pod oknom s dieťaťom na rukách. Po dedinách chodili také násilné skupiny (hordy) a zastali aj pred naším domom. Jeden z tej bandy na mňa zakričal ´Nemec, poď von!´ Určite si mysleli, že sa pred nich postaví chlap. No stála pred nimi žena s dieťaťom na rukách... Susedy sa prišli pozerať, či ma pred ich očami na mieste zastrelia alebo nie.... v tej hroznej situácii sa na jedného z tej skupiny vrhol sused, keby nie on, tak ma tam zastrelia,“ s bolesťou sa vracala v spomienkach pani Norika.

Ako ďalej sama poznamenala, začiatky na Liptove boli nesmierne ťažké. Po slovensky nevedela skoro nič, iba jednu frázu: ´Je mi zima.´ V obchode ju vždy okradli, ponosovali sa nad tým, ako chodí oblečená, dokonca jej našli schovaný kľúč a vykradli aj dom, prisvojili si vyvesenú bielizeň. Raz v obchode natrafila na starostu dediny. Ten keď zistil, že je Nemka, tak sa na celý obchod strašne rozkričal: „´Slovenský chlieb žerieš, slovensky rozprávaj, lebo ti hubu roztrepem´ A ja som od tých čias s mužom ani s deťmi už nikdy neprehovorila po nemecky, bála som sa.... Lúčky bola kresťanská dedina, ale zlá dedina, tí ľudia sa ku mne chovali veľmi zle,“ spomína.

Partizánčila perom a krasopisom

„Anton si na Slovensku dlho nemohol nájsť prácu, tak šiel do povstania a ostala som s deťmi sama bez jazyka. V jeden deň opäť niekto z dedinčanov udával. Prišli vojaci a brali mužov do väzenia do Ružomberka. No a mne napadlo, keďže som mala z krasopisu jednotku, že napíšem srdcervúci list nemeckému veliteľovi, že ma musí prijať v tom väzení v Ružomberku, a tak sa aj stalo. Na veliteľstve sme sa s tým Nemcom veľmi dobre bavili. Keď som z väznice odchádzala, dali mi podpísať reverz, že mi zastrelia rodinu, ak tam ešte raz prídu títo zajatí Slováci. A vtedy mi pri odchode Nemec hovorí: ´Keď sa vrátiš domov, tak povedz tomu starostovi, že Slovák Slováka udal a Nemka Slovákov vyslobodila.´ A tých šiestich Slovákov naozaj z väzenia pustili.... no tak som ja partizánčila,“ zamyslela sa Norika.

O odsune Nemcov

Mladá Méta mala odvahy viac ako dosť a týkalo sa to aj obdobia počas odsunu Nemcov z územia Slovenska po roku 1946. „Keď sa mi už narodil syn Janko, všetci tí udavači na mňa pri každej príležitosti kričali: ´Už pôjdeš preč....už je odsun Nemcov´. Tak som sa aj s malým synom sama odvážne vybrala na ruské veliteľstvo a povedala som si hop alebo trop. Zobrala som so sebou list pre dcéru, keby ma nepustili späť, že sa s ňou lúčim. Na veliteľstve ma privítal Rus a dve tlmočníčky. Sadla som si. Z jednej strany anglická a z druhej nemecká prekladateľka. Rus sa začal kľudne vypytovať a všetko zaznamenávať, no môj privinutý Janko, bol hladný. Rus mi hovorí, že ho mám ísť nakojiť vedľa do miestnosti. Ale ja som bola v takom strese, že sa mi zastavilo mlieko, syn strašne kričal, že nedostal jesť... Vtedy som už ani nedýchala. Stáli sme s tým Rusom oproti sebe, keď ku mne pristúpil, objímal ma a hovorí: ´Tu máš pumašku, daj to tomu starostovi v Lúčkach. Ty si slovenská mamička, tebe nesmie nik vlas skriviť,´“ uzavrela rozprávanie Norika.

Príchod do Svitu

V čase, keď sa už začala šťastena pomaly nakláňať aj na stranu prenasledovanej rodiny Zacharovej, bolo v Norikinom živote už na svete tretie dieťa, syn Alfréd. Rodinu v Lúčkach však tragicky zasiahol požiar, ktorý sa na dom rozšíril zo susedného gazdovstva. Ako mladá matka ostala Norika na ulici s troma malými deťmi. Vtedy jej pomohol svadobný svedok Plávka, ktorý pracoval vo Svite ako vedúci na telefónnej centrále. Práve on vybavil Zacharovcom núdzový byt na Mierovej ulici. Písal sa rok 1948. Keď Norika zistila, že už nemusí žiť v  trápení na Lúčkach, ale že ju čaká svetlejšia budúcnosť v meste pod Tatrami, ožila. „Keď sme prišli do Svitu, bolo tu strašne veľa žien, no nikto nič po vojne nemal, boli sme ako jedna veľká rodina. Veselá partia. Založili sme Červený kríž, Živenu, všetci sme spolu chodili brigádovať, bolo to krásne obdobie. V meste neboli vybudované cesty, ani chodníky. To všetko je naša robota, našich mužov. Prvé domky, vilky s verandičkou a svetielkom boli tak krásne a ten Svit taký peknučký...  Od samej radosti, že ma miestni prijali, naučila som sa poriadne reč. A potom som šla pracovať rovno do telefónnej centrály. Dokonca ma vyhlásili za najlepšiu pracovníčku v Chemosvite. Žila som naplneným životom a pomáhala som, kde sa dalo. Baťovský systém bol veľmi dobrý, na nikoho sme sa nehnevali, hoci sme mali malé platy,“ dodala.

Zo začiatku bola Norika s nemeckou rodinou v kontakte stále. S otcom si písala pravidelne listy. V jednom ju informoval, že ich pôvodný nemecký byt dostal po bombardovaní zásah a Norika má byť rada, že je na Slovensku. Nikto totiž z toho bytu živý nevyšiel. Potom sa jej otec na dlho odmlčal. Norika ho vypátrala až po 20 rokoch cez Červený kríž. Trikrát jej odmietli povolenie vycestovať do Nemecka. Až jej nakoniec pomohol muž menom Ertl, ktorý jej sľúbil, že ak vstúpi do strany, bude jej krstným otcom a ľahšie sa dostane do Nemecka. „Vstúpila som do strany, bolo mi to v tom momente jedno, ani som nevedela, do čoho vstupujem. Behom pár mesiacov som dostala povolenie odísť na návštevu do Nemecka, no mohla som so sebou vziať iba jedno dieťa, dve museli ostať na Slovensku. Po 20 rokoch som konečne videla svojho otca. Moja vtedy 20-ročná dcéra tak konečne stretla svojho starkého. Po dvojtýždňovej návšteve som sa vrátila naspäť na Slovensko, čakali ma tu moje dve ďalšie deti, tie by som nikdy neopustila,“ uzavrela svoje rozprávanie Norika.

Denná rutina a pár zaujímavosti

Eleonóra Zacharová vychovala tri deti - Šarlotu (†40), Jána (78) a Alfréda (77). Teraz sa teší zo 4 vnúčat a 6 pravnúčat. Pani Norika má tuhý korienok. Jej starý otec Jakub z maminej strany umrel ako 94 ročný. Meta nebola nikdy vážne chorá, berie lieky len na srdce a na cievy. Vo svojej 90-tke sa vydala peši na túru na Sitno a svoju prvú operáciu absolvovala vo veku 98 rokov. Nezlomné zdravie húževnatej Noriky však v nemocnici potrápil covid, ale aj ten zdolala. Jej bežný deň začína o 7.00 hod. ráno masážou, cvičením a pokračuje upratovaním, lúštením krížoviek a hraním kartovej hry pasiáns. Rada si pochutnáva na koláčiku, káve a svojom obľúbenom vaječnom likéri. Nikdy nefajčila, jej strava je úplne obyčajná - chlieb, maslo, šunka, saláma, paradajka, cesnak, donáškový obed a klasická večera. Spánok o 22.00 hodine. No čo je  úplne rozhodujúce pri jej dlhom vitálnom živote, je pravidelná socializácia. A tak podľa situácie chodí von medzi ľudí, do klubov dôchodcov alebo prijíma u seba doma veselé návštevy.    

A čo jej robí ako storočnej najväčšiu radosť?

„Že by som sa na niečo tešila? Už asi nie....Nemám už žiadne želanie, ja už 40 rokov umieram. Vymenila som byt. Už sa mi smejú, nie a nie umrieť... No ja sa na 100 vôbec necítim!“ dodáva žartovne neuveriteľná Dáma Norika.

autor: Zuzana Dobránszka