Ak chcete žiť dlho, jedzte striedmo, hovorí 100-ročná Mária Šimonová

Podľa Referátu evidencie obyvateľstva MsÚ je vo Svite aktuálne 87 obyvateľov, ktorí majú alebo budú mať v tomto roku 90 a viac rokov. Traja obyvatelia mesta tento rok oslavujú 100 a viac rokov. Mária Šimonová je jednou z nich.

Pre Máriu Šimonovú usporiadalo mesto Svit slávnostné prijatie v Obradnej sieni Domu kultúry. Oslávenkyni sa prihovorila primátorka mesta Dáša Vojsovičová a v programe vystúpili žiaci a učitelia zo ZUŠ pri Spojenej škole Mierová pod vedením Petra Čapó.

Ešte  pred oslavou ma pani Šimonová privítala u seba doma, v pôvodnom tehlovom baťovom 6 - domčeku s úsmevom na tvári. Jej pevný stisk ruky a iskra v srdečných očiach vypovedali veľa o jej vitálnosti, ale aj láske k životu. A nielen k nej, ale hlavne k prírode a k lesu, ktorý ako sama hovorí, bol jej život. Keby jej viac slúžili nohy, rada by zašla do prírody ešte aspoň raz.

Vo veľa veciach je čulá seniorka samostatná, dokonca si vo svojich sto rokoch počas víkendu sama navarí obed. Pri nej naozaj platí známa veta, že vek je len číslo. Sviťania ju na bicykli mohli vidieť v uliciach mesta ešte keď mala 92 rokov. Lopušnú dolinu vtedy navštevovala spolu s verným psíkom, dotýkala sa stromov, zbierala plody, huby a liečivé byliny na čaje a domáce mastičky.

Ako milovníčka kníh je v súčasnosti vernou čitateľkou mestskej knižnice, vyberá si najmä diela slovenských prozaičiek. „V osemdesiatke mi operovali oči, dali mi nové šošovky, teším sa z toho, hoci vyšívať už nemôžem, lebo mi tŕpnu ruky, tak čítam, týždenne aj jednu knihu. Televíziu už nesledujem, rozčuľujú ma politici, preto si radšej púšťam rádio a obľúbené ľudovky. Všetko, čo je ľudové, všetko je milé. Slováci môžu byť pyšní na svoju ľudovú kultúru. Po stránke zdravotnej, aj keď mám 100 rokov, ja by som kľudne aj tancovala. I keď som mala svoje trápenia, celý život som bola pozitívna,“ začala svoje rozprávanie Mária Šimonová.

Príchod do Svitu

Rodená Bardejovčanka pochádza zo 6 detí. Detstvo a dospievanie prežila na východe Slovenska. Do podtatranského mestečka pricestovala pred viac ako 80 rokmi ako mladé vystrašené 19-ročné dievča na odporúčanie kamarátky, ktorá dostala prácu v Tatrasvite. Rodina viedla mladú Máriu k poľnohospodárstvu, preto bola akosi od začiatku nastavená na prírodu a všetko, čo je s ňou spojené. Pod Tatrami chovala kačky, sliepky a neskôr s manželom holuby.

„Na svoj život mám krásne spomienky. Keď som tu v roku 1943 prišla, Svit bol úplne iné mesto. Spomínam na neho s láskou, pretože sme nemali žiadne stresy, aj keď život nebol vôbec jednoduchý, tu vo Svite bolo radosť žiť. Všetci sme si navzájom pomáhali. Prosperujúci Tatrasvit mi zabezpečil prácu na prvé dva roky. Robota v podniku bola ťažká, na výplatu som dostávali málo, ale aj z toho mála sme vedeli vyžiť a aj niečo ušetriť pre rodičov, keď som k nim chodila na návštevy. Začínala som pri výrobe vlny, nechcela som piplavú robotu a bola som v podniku spokojná. Vyhlásili ma za najlepšiu pracovníčku a dokonca som sa zaslúžila aj o jeden výrobný zlepšovací návrh. Celý život som sa držala práce, robila som všetko, čo prišlo, ale poctivo. U Baťovcov som si našla lásku, Ladislava Šimona, môjho manžela, s ktorým sme vychovali syna a dcéru. Môj muž bol celkom Sviťan, jeho rodičia bývali v červenej kolónii a jeho bratia začínali pri základoch Svitu. Pri starom moste kopali trasy na elektrické vedenie. Veď ich aj natočili ako komparz vo filme Jána Kadára, Katka,“ doplnila oslávenkyňa.

Vojnové časy

S ťažkým srdcom si storočná pani zaspomínala aj na vojnové časy a vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP). „Jeden môj brat bol partizán, druhý bojoval vo vojne. Z vojny prišli domov všetci zničení. Po vojne dostali bratia dobré roboty, ale čo z toho, keď nemali zdravie? Na vojnu si spomínam veľmi ľútostivo. Keď som videla tých vojakov ako prišli vyhladovaní z frontu, aj keď sme boli chudobní, dali sme im aspoň to málo, čo sme doma mali. Peňazí nebolo. Báli sme sa s mužom Nemcov a báli sme sa aj Rusov. Nemali sme hocikedy ani čo jesť, podnik bol odstavený a ľudia prepustení. Inak sme žili ako teraz. Keď vypuklo SNP prichýlila nás kamarátka z Kravian, ktorá nás zavolala, aby sme sa najedli a prenocovali u nej doma. Bola som strašne vystrašená, nemala som ani 20 rokov, keď som si líhala spať, strašne som plakala a volala v duchu mamu, že kde je. Pre mňa bola cudzina vôbec to, že som z Bardejova odišla do Svitu. Po pár týždňoch sa obnovila výroba aj v Tatrasvite, tak sme sa z tých Kravian vrátili domov. Narodili sa mi deti. Po vojne sa žilo ťažko, priemysel sa oživoval pomaly a postupne som opäť získala prácu, no tentoraz na internáte chemického učilišťa. Na vrátnici som vítala študentov a bola s nimi v aktívnom kontakte až do dôchodkového veku. Mali sme vynikajúci kolektív a do práce som chodila s radosťou,“ dodala M. Šimonová.

Čo si myslí o dnešnom svete

Vitálna seniorka pri rozhovore na chvíľu zvážnie a zamyslene povie: „Dnes je ten svet, v ktorom žijeme úplne iný. V minulosti sme boli pre naše deti autority. A dnes? Dnešné deti s nastavenou rukou rodičom hovoria: ´mama daj´. Prečo je taká doba? Podľa mňa preto, lebo nie je dobrá výchova v rodinách. My sme nemali nič, nekradlo sa tak ako teraz, boli sme ako jedna rodina. V minulosti sme práveže my deti pomáhali mamám, nie naopak ako je to dnes. V dnešnom svete nemajú rodičia na deti čas alebo im povedia, nech im dajú pokoj a nech si sadnú k televízii. Na jednej strane je ten informačný vek dobrý,  veď sú tu mobily, vieme sa všetkým dovolať, ale výchova celkovo je veľmi zlá. A ako je to s prácou? No kto chce zamestnanie, nájde si ho aj dnes.“

Kľúč k dlhovekosti

Mária Šimonová sa ako jediná zo 6 súrodencov dožila vysokého veku. Jej rodičia, poľnohospodári, ktorí pracovali na poli, aby mala rodina čo jesť, zomreli po 70-tke.

„Ako rodina sme vždy držali spolu. Boli sme spokojní, aj keď sme mali na večeru kyslú kapustu a zemiaky. Mäso sme nemali tak veľa ako je dnes. Najradšej som jedla všetky domáce jedlá, čo ma mama naučila. Teraz jem viac zeleniny, ale vždy sa teším na leto, keď je tej čerstvej o niečo viacej. Nikdy počas celého života som sa neprejedala. Veľa som chodila do prírody zbierať bylinky. Problémy samozrejme mám, keby som mala väčší pohyb, aj črevá by mi inak fungovali. Doktora som nevidela dobré 4 roky. Som rada aspoň za opatrovateľku, lebo starý človek potrebuje spoločnosť. Pravidelný režim mám cez deň aj v noci. Ráno vstávam medzi 8.00 - 8.30 hod., potom raňajkujem okolo 10.00 hod. a obedujem okolo 14.00 hod., a potom si vždy ľahnem spať, večeriam a po 17.00 hod. už nič nejem. Z toho, že som stará, si nič nerobím, veď čo spravím, spravím a čo nie, tak nie. Od svojej 40-tky som denne jedla za hrsť vlašských orechov, sladkosti som vyradila, sem-tam lyžičku medu. Raňajky si však dávam veľmi bohaté - biela káva, syr, masielko, plátková šunka, paradajka, vajíčko. Obed donáška a večera úplne jednoduchá. Keď som mala nejaký problém, vždy som si pomohla bylinkami. Keď mi netrávi, dám si myší chvostík, aby mi pracovali pečeň a žalúdok. Z nazbieranej bazy si robím čaje a pre nohy zas domácu kostihojovú masť,“ prezrádza M. Šimonová.

Odkaz pre tých, čo sa chcú dožiť vysokého veku

Aké sú jej rady pre tých, ktorí sa chcú dožiť vysokého veku? „Striedmo sa stravujte, neprejedajte sa a cvičte. Majte radi prírodu a choďte do nej. Vyhliadnite si v lese jeden strom a stále sa k nemu vracajte, precíťte jeho energiu. Príroda robí vždy dobre aj psychike. Keď som sa stala po manželovej ťažkej chorobe a smrti vdovou, do prírody som chodila veľmi často, očistiť sa, ozdraviť, pookriať a splynúť s ňou. Poprosiť Boha ako veriaca, aby mi bol nápomocný. K lesu a k prírode mám veľký vzťah. Ale aj k pohybu, aj teraz každé ráno cvičím. V mladosti som mala rada telocvik a zemepis. Najkrajšie časy som prežila v škole na telesnej na bradlách a pri skoku do diaľky, ten som mala dokonca v Bardejove najlepší,“  dopovie M. Šimonová.

Pani Mária si veľa veci nepripúšťa k srdcu, možno aj nadhľad a pozitívny prístup k životu môžu z časti za jej dlhovekosť. Napriek ťažkým obdobiam rada spomína na víkendy a opekanie slaninky, na pešie túry zo Svitu až do Tatier, či na obľúbené športy – lyžovanie a bicyklovanie. V mladosti jej k srdcu prirástlol kopec Baba a Lopušná dolina, kde chodili s manželom na prechádzky. Celý život prežila iba na Slovensku, pretože nebolo peňazí na cesty do zahraničia. Energiu by jej mohli závidieť aj mladšie ročníky. V kondícii ju v sto rokoch udržuje aj samotný baťov domček, v ktorom stále býva. Ak sa chce totiž dostať na poschodie, čo niekoľkokrát denne aj musí, výzvou pre jej srdce, sú extrémne strmé pôvodné baťove schody.

Buďme k sebe lepší

Pri otázke, čo by starú pani ešte v jej veku potešilo, pohotovo odpovie: „Že by sme boli lepší ľudia, lepší k sebe a lepší k svojmu okoliu. Je to smutná doba, nikto sa zaujíma o svoje okolie, o susedov, nepristaví sa, nepozdraví, neozve sa. Prečo sme dneska takí ľudia? Prečo je v našej spoločnosti toľko nezáujmu o iných? Veď starý človek vám mladým nemôže ublížiť alebo zobrať robotu? Niekedy si starých ľudí viac vážili, boli k nim pozornejší. Pomohli im aspoň prejsť cez chodník, no dnes si každý hľadí svoje. Mrzí ma a naozaj bolí tento nezáujem,“ uzatvára svoje rozprávanie 100-ročná Mária Šimonová.

autor: Zuzana Dobránszka