Zvyky a tradície počas Veľkej noci

To znamená, že termín sa pohybuje v rozmedzí od 22. marca do 25. apríla a každý rok sa mení. Veľkonočné sviatky v sebe spájajú dva pôvodné prvky – starší pochádza ešte z čias starých Slovanov, ktorí slávili v jarnom období solárny kult a začiatok poľnohospodárskych prác, hoci Slovania nedelili rok na štyri ročné obdobia, ale iba na dve – zimu a leto – a obrady mali urýchliť koniec zimy a návrat tepla, slnka. S prijatím kresťanstva sa obsah sviatku, samozrejme, zmenil, ale aj v jeho kresťanskom hlavnom motíve - zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, vstupuje do popredia symbolika víťazstva života nad smrťou.

Zelený štvrtok

Veriaci si na Zelený štvrtok pripomínajú Poslednú večeru – veľkonočnú večeru Ježiša Krista, ktorú slávil v Jeruzaleme spolu s učeníkmi. V Zelený štvrtok sa „zaväzujú zvony“(hovorí sa, že odlietajú do Ríma), to znamená, že až do Bielej soboty nezvonili. V minulosti chodili chlapci z jedného konca dediny na druhý a rapkáčmi oznamovali začiatok predveľkonočného ticha bez zvonov. V tento deň kúpali matere svoje deti v jednej spoločnej vode, aby nemali v nastávajúcom roku vyrážky a chrasty. Dievky sa umývali v potoku, aby neboli pehavé a včas ráno sa chodili česať pod vŕbu alebo lipu, aby mali krásne a hebké vlasy. V tento deň sa mal siať mak, niekde aj hrach a po zime sa prvý raz vyháňal dobytok na pašu. Gazdovia každé zviera pohladili vajíčkom, aby bolo pekné, guľaté a tučné. Zelený štvrtok bol pôstnym dňom a malo sa jesť niečo zelené, varili sa polievky alebo prívarky zo žihľavy, púpavy, špenátu, šťavela, či medvedieho cesnaku.

Veľký piatok

Veľký piatok mal byť preniknutý duchom kajúcnosti, odriekania a rozjímania. Témou pobožnosti v tento deň je jadro príbehu umučenia Ježiša Krista. V kostole sa spievali pašie a pod vedľajším oltárom sa otvoril Boží hrob. Zachováva sa tradícia, aby pri Božom hrobe vždy niekto zotrval. Okrem modliacich sa veriacich to patrilo medzi čestné povinnosti hasičov, podobne ako sprevádzanie kňaza s monštranciou pri procesii. V katolíckych rodinách sa všetci postili. V evanjelických rodinách považovali Veľký piatok za najväčší sviatok roka. Doobeda šli do kostola na služby Božie a na spoveď. Dospelí nič nejedli, len pili vodu. Deťom, starým a chorým dali zjesť kašu alebo prívarok s uvareným vajíčkom. Tak, ako na Zelený štvrtok, zavčas ráno utekali ľudia k vode poumývať sa, aby boli zdraví a svieži. V tento deň sa nesmel zakladať oheň, variť, piecť chlieb ani orať. Zbierala sa ranná rosa ako liek na choroby a vykopávali sa rozličné zeliny ako kostihoj, chren, alebo horec, ktoré sa dávali dobytku, lebo v tento deň sa vraj rany rýchlo hoja.

Biela sobota

Katolícke rodiny išli doobeda do kostola. Keď napoludnie vo vežiach kostolov „rozviazali“ zvony a začali zvoniť, nastal čulý pohyb. V domácnostiach sa pralo, upratovalo a bielili sa izby. Ľudia verili, že so špinou vypudili z domu choroby, aj všetko zlé. Mohlo sa tiež siať a sadiť. Gazdinky robili posledné úpravy interiéru a najmä chystali slávnostné jedlá. Piekli sa koláče, varilo sa údené mäso, klobásy, šunka, syrek (vaječná hrudka) a vajíčka. Dievčatá chystali vajíčka pre kúpačov, varili ich v cibuľových šupkách, sennej mrve alebo orechových škrupinách. Chlapci zasa dokončovali korbáče na pondelkovú šibačku alebo si chystali voňavky z vŕbových púčkov, sennej mrvy, klinčekov alebo mydla. Večer sa rodiny obliekli do sviatočného odevu a odišli do kostola na slávnosť veľkonočnej vigílie. Pri kostole sa zapálil a posvätil oheň, ktorý znamenal víťazstvo Ježiša Krista nad temnotou a smrťou. Od tohto ohňa sa zapálila veľkonočná sviečka - paškál.

Veľkonočná nedeľa

Pre kresťanov na celom svete je Veľkonočná nedeľa najväčší sviatok, keďže zmŕtvychvstanie Ježiša Krista pre nich vyjadruje víťazstvo života nad smrťou a nádej na večný život. Ústredným bodom bola slávnostná bohoslužba - „veľká“ svätá omša, na ktorú sa niesli košíky plné veľkonočných jedál na posvätenie. Na mnohých miestach sa zachovával zvyk čo najväčšmi sa ponáhľať z omše domov, keďže ten člen rodiny, čo prišiel prvý, mal byť prvý a najšikovnejší aj v práci na poli. Lenže musel byť opatrný, nesmel sa potknúť a spadnúť, to sa totiž pokladalo za zlé znamenie. Po štyridsaťdňovom pôste sa všetci tešili, že si môžu zasadnúť k slávnostne prestretému stolu. Tradičným veľkonočným jedlom boli a sú vajíčka. Pokladajú sa za symbol nového života a plodnosti. Z posvätených jedál sa nesmelo nič vyhodiť. Preto sa omrvinky a škrupiny z vajec odkladali a pri prvej oračke ich vysypali do prvej brázdy ako obeť zemi. Poobede zvykli dievky ešte chystať vajíčka. Oveľa náročnejšia bola výzdoba kraslíc, tie sa pripravovali v predstihu. Zdobili sa voskovaním, vyškrabovaním, leptaním octom a kapustnicou, batikovaním, obliepaním slamou, dužinou močiarnej trávy aj farebnou priadzou.

Veľkonočný pondelok

Vo Veľkonočný pondelok bolo na dedinách rušno. Vyobliekaní mládenci niesli drevené šechtáre na vodu, niekedy s nimi šla aj muzika, alebo harmonikár. Hľadali ukryté dievčatá, vyviedli ich k studni alebo potoku a dôkladne ich obliali vodou z vedra. Niekde sa oblievalo, niekde len šibalo a zasa inde aj šibalo, aj oblievalo. Za polievanie a šibanie ich pohostili pálenkou, varenou šunkou, vajíčkami a koláčmi. Dostávali od dievčat aj maľované vajíčka, mladší chlapci koláč a pár koruniek. Niekde bývala večer zábava – prvá od fašiangov. V utorok mohli dievčatá poliať mládencov a vrátiť im všetko, čo od nich predtým schytali. Tento zvyk sa už v súčasnosti nevyskytuje.

Korbáče si mládenci chystali už týždeň pred šibačkou a niektoré boli skutočne majstrovskými dielami. Veď parádny korbáč bol vizitkou slobodného mládenca. Plietli sa z rozličného počtu prútov. Jednoduchšie šestoráky a osmoráky sa naučil pliesť vari každý dedinský chlapec, na desatoráky, dvanástoráky či ešte zložitejšie si trúfol len naozajstný majster. Pri šibaní sa hovorili šibačkové riekanky, každý mládenec mal tú svoju obľúbenú.

Šibanie a oblievanie malo zabezpečiť, aby boli dievčatá zdravé, mocné, svieže a vrtké, lebo do nich prejde sila mladých vŕbových prútikov a vody. Pôvod šibačky a oblievačky tkvie ešte v predkresťanskom období, keď Slovania slávili sviatky jari ako symbol plodnosti a dotyk vŕbových prútikov so ženským telom znamenal odovzdávanie plodnej sily.

Zdroje: K. Nádaská - Slovenský rok; Z. Zubercová - Ako sme kedysi žili; A.Pranda, E.Prandová - Slovenské kraslice; E. Slobodová - Slovenský detský rok; I. Zuskinová - Liptov; Z. Zubercová - Zdravia, šťastia, vinšujeme; Ľ. Olejník - Ľud pod Tatrami