Mesto Svit
Hviezdoslavova 268/32
059 21 Svit
tel.: 052 / 7875 110
email: msu@svit.sk
Baťovec - V. Vlha: Nestáť na jednom mieste, ale neustále sa vzdelávať
Týmto mottom sa celý život riadi Sviťan Vladimír Vlha, ktorý je v meste dobre známy najmä starším ročníkom.
S jedným z posledných absolventov Baťovej školy práce vo Svite som sa stretla v deň, keď oslavoval meniny. Privítal ma vo svojom tehlovom domčeku, v ktorom býva od roku 1968. Výťah v trojvchodovom bytovom dome nemajú a schody sú ešte z tých pôvodných a strmších.
Vitálny, 92-ročný senior s úprimným a uhrančivým pohľadom mi na otázku ako sa má, pohotovo odpovedal, že pokiaľ mu zdravie slúži, chutí mu jesť a kvalitne sa mu spí, tak dobre. „Ak by mi to naďalej takto myslelo a zdravie slúžilo, bol by som rád,“ uzavrel hneď na úvod.
Keby nebolo tohto rozhovoru, pána Vlhu by sme namiesto sedenia v kresle, našli v jeho záhrade. Tá je od neho vzdialená približne 500 metrov. Bicykel už nepoužíva, ale dvakrát denne si do nej pravidelne prejde po svojich. Občas tam niečo vypleje a jeho ako sám hovorí zbytok života, nabral už v tak vysokom veku úplne iný rozmer.
„Ubehlo to...“, na chvíľu sa zamyslí a pokračuje, „keď som prišiel do Svitu, bolo tu vystavané len do polky Svitu a budovy končili pri ´škvarkárni´, pri ihrisku. Ako mladí muži z Baťovej školy sme tam chodili na škvarky, vtedy tam bola mäsiareň,“ vracia sa v spomienkach na mladosť. Práve zo škvarkárne a jej nadstavby chceli Baťovci pred pár rokmi vytvoriť menšie múzeum, kde by boli zhromaždené všetky zbierkové predmety absolventov Baťovej školy a nielen tie...
Svit – mesto mládeže
Vladimír Vlha žije vo Svite už 76 rokov a do prekvitajúceho priemyselného mestečka pod Vysoké Tatry prišiel v roku 1948 z Liptovskej Palúdzky. O fenoméne Baťovej škole práce (BŠP) sa v tom čase niesli chýry od Ružomberka po Spišskú Novú Ves. Informácie sa rozšírili aj do miestnej časti L. Mikuláša, vtedajšej dediny Palúdzka. Práve z nej prichádzali do Svitu každý rok minimálne dvaja až traja študenti. A to nadchlo aj samotného V. Vlhu, aby si do Svitu podal prihlášku „Zostali sme tu, pretože nám Svit poskytol všetko - prácu, vzdelanie aj spoločenské zázemie. V treťom ročníku som dokonca zarobil viac ako môj otec garbiar, ktorý vyrábal v Liptovskom Mikuláši kožené produkty,“ začal svoje rozprávanie.
Otec V. Vlhu bol vyučený obuvník a jeho starý otec šéfoval kováčskej dielni, strýkovia v tomto kováčskom remesle pokračovali. Na psycho-technických skúškach, ktoré sa vtedy uskutočnili v Liptovskom Mikuláši a otvárali cestu mladému Vladimírovi k vytúženému zárobku u Baťu, ho učiteľ chytil za ruku a hovorí: „Ty máš také jemné ruky chlapče, z teba bude chemik.“
Mladému V. Vlhovi v tom momente vypadla z oka slza. „Pozrel sa na mňa a ja mu hovorím - pán učiteľ, môj starý otec je kováč, strýkovia sú takisto kováči, mám rád prácu so železom,“ vyhŕkol zo seba Vladimír. „Dobre teda, bude z teba strojár ako buk,“ určil mu ďalšie smerovanie učiteľ. Vráťme sa však v jeho spomienkach na jeho úplný začiatok.
Sužovaný životom, zocelený Baťom
„Život som mal dosť neprimeraný a ťažký,“ uviedol V. Vlha, ktorý prišiel na svet do veľmi skromných pomerov v roku 1932. Keď mal Vladimír 4 roky, narodili sa do rodiny Vlhovcov ešte dvojičky. Ich šťastie nemalo dlhé trvanie. Mamka po dvoch mesiacoch od pôrodu zomrela. V tom istom čase sa jedno z dvojčiat - dvojmesačný brat, pobral pre chorobu takisto na druhý svet. Vladimírov otec sa druhýkrát oženil. Počas druhej svetovej vojny, kedy v centre Liptova prebiehali ukrutné boje za oslobodenie Liptovského Mikuláša, trpeli neustálym strachom najmä civilisti. Počas dlhých 62 dní zložitých bojov v silnej januárovej zime v roku 1945, pri obsadení
Palúdzky nemeckými vojskami a maďarskou divíziou, prišiel Vladimír Vlha vo vojne nakoniec
aj o sestru. Len 8-ročné dievčatko si vyšlo na priedomie na schody, keď pred neho padla mína. „Mne moc tiež nechýbalo, bol som od nej zhruba 10 metrov, keď ma tá rana vymrštila o plot,“ zmĺkol pri spomienke na tragické životné udalosti Vladimír Vlha. Desivá hrôza sa v jeho spomienkach pri rozhovore premenila na ťaživé a neúnosné ticho.
„Po vojne bol tak trošku hlad. Keď som skončil meštiansku školu, nikde nebol veľký zárobok. My sme žili skromne, ale nehladovali sme,“ spomínal V. Vlha. Psycho-technické skúšky boli náročné 40-50 otázok z matematiky, kde bolo potrebné spočítať, násobiť a deliť, ďalej fyzické testy a všeobecný prehľad. Tieto skúšky podstupovali všetci uchádzači bez rozdielu, či boli z mesta alebo z chudobnej dediny. V. Vlha ich absolvoval už v Liptovskom Mikuláši. Vo vtedajšej škole sa teória previazala priamo s praxou, pretože vzdelávanie podľa BŠP prebiehalo vo fabrikách,
v odborných triedach a výchova zas v internátoch. Do školy sa prijímali žiaci, ktorí dosiahli v meštianskej škole výborný prospech.
K Baťovi po úspešnom zložení skúšok prijali 21. októbra aj mladého V. Vlhu. Z Palúdzky
do Svitu prišiel 16-ročný Vladimír vlakom. Sám ako prst. S jedným kufríkom, ktorý mala jeho druhá mama v Poľsku, keď slúžila u Židov. V ňom si niesol len pár nevyhnutných vecí. Otec mu zabudol dať peniaze na cestu späť, a tak sa z vychýrenej BŠP dostal domov až po dvoch týždňoch. Hoci sa v BŠP vyplácali peniaze už po týždni, mladý muž si na ňu musel najprv 2 týždne našetriť.
A aké pocity ho sprevádzali, keď vystúpil z vlaku? „Prišiel som tu skoro ako do nového sveta. Viete ako na dedine - záhrada, dreváreň, stodola a splachovací záchod, až keď pršalo,“ zasmial sa V. Vlha. „Na dedine sme mali na kúpanie veľkú vaňu. Cez leto sa tam napustila voda, až keď sa zohriala na slnku, vykúpali sme sa tam najprv my - deti, potom rodičia... Tu vo Svite som prvýkrát zažil sprchy, splachovacie záchody. Bolo to také neuveriteľné sci-fi. Bol som zo skromnej rodiny. Keď mi mama išla do poľa, musel som sa na dedine postarať o sliepky, kačky, ale aj o sestru. Starší súrodenci vychovávali mladších. Tí zo študentov, ktorí prišli do Svitu z mesta, sa u Baťu ani dlho neudržali. Po troch mesiacoch v škole skoro všetci z mesta zmizli. Len my, ktorí sme boli naučení na robotu, sme tu zostali. Z dediny sme boli naučení robiť okolo statku, aj keď sa trošku tvrdo postupovalo, neboli sme vychovaní ako panské deti z mesta. Dnes keby mali deti absolvovať takú školu ako som mal ja u Baťu, mali by značné problémy. V škole bolo také nariadenie, že nám rodičia nesmeli dať ani korunu. To bolo doslova zakázané. Museli sme žiť len z toho, čo sme si zarobili,“uviedol V. Vlha.
Prvé na čo si V. Vlha spomína, keď prišiel do Svitu, bol drevený most medzi Domovom
II. (BŠP a spoločenský dom) v miestach, kde je v súčasnosti LIDL. V tej lokalite boli obrovské
haldy vápna, ktoré sa používalo k výrobe hodvábu. Ohraničenie Svitu končilo spomínanou škvarkárňou. Hneď ako prišiel V. Vlha do Svitu, musel podstúpiť lekársku prehliadku. Svit bol v čase môjho príchodu mestom mladých - veď tu bolo 1500 študentov.
Baťova škola práce - disciplína a poriadok
„Keď som prišiel do Baťovej školy, tak som sa snažil. Škola nás pripravila na to, aby sme nestáli na jednom mieste, aby sme sa celý život vzdelávali. To bolo také jej krédo. Z domu som bol vychovaný, že sa človek nemohol ulievať, ale poctivo pracovať. Vážil som si aj starších, vždy som sa im prihovoril a pozdravil. Neexistovalo, že by som k starším nemal úctu,“ prezradil V. Vlha.
Podmienky v škole boli náročné. Potvrdzuje to aj sám Vladimír, ktorý mal prvé tri roky u Baťu vyplnené na minútu. Mladí muži ako zvykli Baťovcov volať vstávali na internáte o 5.15 hod. Tí, ktorí mali upratovanie, museli o čosi skôr už o 5.00 hod., potom sa išlo na raňajky, o 5.45 hod. kráčali študenti do roboty, o 5.55 hod. sa rozozvučala siréna, od 6.00 hod. už boli na pracovisku, kde boli aj v sobotu do 14.00 hod. Jedine strojári mali celý štvrtok školu, tak do roboty nechodili. Ale chemici a ostatní pracovali stále.
„O 14.00 hod. sme šli z roboty, o 14.30 hod. som obedoval pol hodinu a o 15.15 hod. som si vzal tašku, knižku a na 15.30 hod do školy do 19.30 hod. Keďže som bol futbalista, mohol som túto svoju záľubu robiť len počas soboty a nedele. Takto to bolo celé tri roky. V nedeľu sa cvičilo, mali sme k dispozícii pingpongový stôl, tenis, vlastnú hudbu a boli tu veľké spoločné zábavy, na ktorých sme my prváci, mohli byť len do 20.00 hod. a starší do 21.00 hod. A z čoho som žil? Každý týždeň som mal výplatu. Týždenne som zarábal 198 korún. Z toho som platil 12 korún ubytovanie, 15 korún školu, 100 korún bola strava. Zbytok som mal 10 korún paušálne, 10 korún vreckové. To vreckové som mohol, ale aj nemusel dostať. Každý Baťovec mal svoju ročenku, a keď som dostal výplatu, hneď na druhý deň sa musel ísť vyúčtovať k vychovávateľovi. Ten keď videl, že som nemal napr. vyčistené topánky alebo som bol neporiadny a nemám na internáte pekne ustlaté alebo niečo zavesené, tak mi ich škrtol. Všetko mi šlo na účet, ale s 10 % úrokom. Takto nás naučili hospodáriť. V ročenke a absenčke som musel mať všetko zdokladované, raz za 3 roky sa mi stalo, že som v robote musel zostať dlhšie, no školu som tiež nemohol vymeškať. Keď sme skončili školu, nikto z Baťovcov nešiel do sveta bez peňazí, ale s našetrenou hotovosťou. Každý deň, aj keď som sa už oženil bolo zaužívané, že všetko, čo sme kúpili som dal na papier s účtenkou. Doteraz mám tak zaužívané,“ opisoval V. Vlha svoje skúsenosti zo školy.
V BŠP chodili Mladí muži najprv prvý rok v civile. Po roku si našetrili na uniformu. „Baťove
rovnošaty sme si kupovali v Batizovciach a šil nám ich pán Weinciller, látku na ňu sme
kupovali na Morave, bola až z Anglicka. Každé ráno stál vychovávateľ pri dverách a pozeral,
či máme kravatu a vyleštené topánky. Či sme upravení, ostrihaní... takýto bol život. Doma
v Palúdzke všetci pozerali, keď som prišiel v uniforme domov, vrstovníci šli na pivo a ja
som zostal pred krčmou. Nemohol som s uniformou. Museli sme sa aj na verejnosti vedieť
správať. Ako sme sa naučili na škole, tak sme sa správali aj vo verejnom živote. Preto u mňa
nikde nevidíte nič rozhádzané, všetko musí mať svoje miesto. To je zvyk. Z tej uniformy si
oveľa neskôr ušila moja mama sukňu a otec dal pastierovi čiapku, úprimne, bol som z toho
nešťastný. Topánky som nosil Baťove, všetky obchody boli Baťove, takže mu peniaze išli
naspäť,“ dodal V. Vlha.
Spomienky pána Vlhu sa viažu na mnohé kamarátstva, ktoré pretrvali aj po skončení školy. Skončil ju v roku 1951 už ako absolvent Odbornej školy strojníckej vo Svite. V ročníku V. Vlhu bolo 120 študentov, ale skončilo iba 90. Na internátnej izbe bývali 15. 14-ti mali poschodové postele, 1 bol kapitán o rok starší, niekde aj o dva roky starší. „Užili sme si veľa zábavy, ale mali sme aj zodpovednosť, pretože sme museli mať izbu maximálne upratanú, červenú betónovú
podlahu vyleštenú-vyšúrovanú. Disciplínu sme mali ako na vojenčine, ale mne to nevadilo.
V každom ročníku boli kamaráti z dediny, 6-7 ich bolo, ktorí sme chodili spoločne aj domov. My sme mali baťovský režim, mohli sme ísť za rodinou len raz za mesiac, no ja som potreboval kvôli futbalu každý týždeň, a tak ma vychovávateľ s prižmúrenými očami púšťal s tým, že som musel byť o ôsmej naspäť na internáte. Z Palúdzky mi šiel o ráno 3.30 hod. vlak, aby som stihol do roboty. Môj vedúci pán Jaborník, podporovateľ športu, mi vždy, keď bolo treba ísť na futbalový zápas, napísal priepustku (kontrolku) a šiel som,“ uviedol V. Vlha.
V škole vo Svite sa vyučovala slovenčina, matematika, fyzika a odborné technické kreslenie. Celý štvrtok mal mladý V. Vlha v škole technické kreslenie, kde sa kreslilo a kótovalo. Okrem slovenčiny sa ako strojár učil aj ruštinu. V chemickom, textilnom a distribučnom - obchodnom odbore sa vyučovala aj nemčina, angličtina a esperanto.
Ako ďalej V. Vlha povedal, vyučil sa zasústružníka, potom šiel na technickú kontrolu, na vojenčinu, na dôstojnícku školu na Moravu do Mikulova, po dvoch rokoch sa vrátil späť do Svitu a robil majstra na učilišti. No jeho cieľom bolo odvždy dostať sa do konštrukcie, kde by kreslil prípravky, matrice... Vystriedal viacero robôt od vedúceho teplárne, hlavného mechanika textilného hodvábu až po vedúceho divízie strojárenskej výroby.
Zamyslenia V. Vlhu:
Čo mi dala Baťova škola práce?
V prvom rade ma naučila poctivo žiť a poctivo pracovať. Celý život pracovať aj na sebe, vzdelávať sa a mať úctu k druhým. Tieto veci mám v pamäti. K tomu patrí samozrejme aj čistota a poriadok.
Na čo je najviac v živote hrdý?
Všetko, čo po mne ostalo, je vo fabrike. Prešiel som si 10 rôznymi pozíciami. Vďaka tomu, že tu do Svitu prišli Baťovci, vyučení v Zlíne sa mi otvoril aj iný svet. Pomohli mi a my sme si ich skutočne ctili. Keď som z elektrárne prišiel do strojárne, na numericky riadiace mašiny, tak som sa cez pána Praislera dostal do Varnsdorfu, do Zlína, k Baťovcom. Numerické mašiny vo Svite som zariadil vďaka spolupráci s českými fabrikami. Keď som išiel do dôchodku, strojárina prekvitala.
Čo v dnešnej dobe chýba medzi ľuďmi?
Úcta k druhému človeku. To je prvé a zásadné, čo vám všetci Baťovci povieme. Poviem to tak ľudsky, gazdovsky, že ´od dobroty aj psy zdychajú´. Myslím si, že my sme boli naučení žiť trošku skromnejšie. V minulosti sa nemohlo stať ani na dedine, aby som na ulici neodpovedal nejakej tetke na otázky, otočil sa chrbtom a tváril sa ignorantsky, to by ma otec remeňom pretiahol.
Čo by som odkázali dnešným mladým ľuďom?
V prvom rade buďte skromní. Keď budete skromní, príde aj húževnatosť a úcta k druhým.
Koľko je vás ešte Baťovcov vo Svite?
Ján Madzin, Hanka Slávkovská, Laco Žukovský, Ján Perinaj, Štefan Šmálik, Anton Bezák, Otto Engler a ja Vladimír Vlha.
O vzniku ročeniek Klubu absolventov Baťovej školy
Existenciu ročeniek sme mali pod palcom spolu s Lacom Glórikom. Chceli sme, aby po
nás niečo ostalo. Dohodli sme sa, že on mal také básnické črevo, tak bude písať a ja som
vzal predsedníctvo. Samotný Klub absolventov Baťovej školy sa začal formovať už v 40. rokoch, ale bol prerušený, po 49. roku už neexistoval. V roku 1994 sme to obnovili s Jánom Jaborníkom, Štefanom Sadloňom, Štefanom Praislerom, Ottom Englerom, Jankom Šavelom. Som rád, že sa táto tradícia ročeniek zachovala a niečo po nás ostane.
Aké sú jeho najsilnejšie spomienky v živote?
Spomienky sú hlavne na šport, športoval som závodne, pokiaľ som sa neoženil. Som celou dušou športovec, manželka hrávala volejbalovú ligu za Svit.
Ako sa udržuje V. Vlha v kondícii?
Stravujem sa ako sme sa stravovali za mladi - neprejedám sa. Zeleniny a ovocia zjem toľko ako slon v zoologickej záhrade. Človek nesmie zlenivieť, musí mať vždy nejaký pohyb. Počúvam odporúčania pána doktora, ktorý operuje srdcia a ten radí ľuďom, že najdôležitejší je pohyb a pohyb a iba pohyb. Tak sa stále hýbem 40 schodov v dome hore-dole, niekedy aj 120 schodov za deň, do záhradky dvakrát za deň 0,5 km tam aj naspäť... No a ako si udržujem myseľ? Pozerám šport. Ja mám rád všetky športy - hokej, futbal, teraz aktuálne olympiádu. Začínajú sa mi páčiť mladí športovci, ktorým netečie do nosa. Športovec nemôže byť namyslený, musí mať
zdravú myseľ a neustále na sebe pracovať.
