Zvyky a obrady fašiangového obdobia

Fašiangy vo Svite_archívna foto

Prechodné obdobie medzi zimou a jarou tvoria fašiangy, ktoré však nemajú pevný termín. Majú pôvod v predkresťanskom období, známe boli obdobné oslavy z čias starého Ríma.

Fašiangy vo Svite_archívna fotoV 9. storočí sa na území dnešného Slovenska používal názov mjasopust, ktorý v stredoveku vystriedal názov nemeckého pôvodu Fastenschank – posledné čapovanie alkoholických nápojov pred pôstom. Z tohto názvu je odvodené súčasné pomenovanie spomínaného obdobia - fašiangy.

Označuje sa nimi celé obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, ktorou sa začína Veľký pôst pred Veľkou nocou. Najviac obyčajových prejavov sa však sústredilo do posledných dní, kedy bolo dovolené všetko, a nazývali sa posledný fašang, bláznivé alebo šalone dni, ostatky, mjesopust, mjasnica.

Obyčaje na fašiangy netvorili jednoliaty celok, ale zlúčili sa v nich mnohé obyčajové zložky. Fašiangy boli obdobím veselosti, bujarých zábav, hojného jedenia a pitia. Ľudia sa chovali bezprostredne a uvoľnene a život na dedine sa zmenil na nepoznanie. Zároveň to bolo obdobie zakáľačiek, svadieb a priadok.

Parodovanie oficiálnych ceremónií

Pre celé obdobie, ale predovšetkým pre posledné tri dni, malo veľký význam dočasné zrušenie hierarchických vzťahov a spoločenského poriadku, ktoré umožnili rozvinúť všeobecné veselie. Parodovali sa oficiálne ceremónie, akými boli svadba či pohreb, povolania a činnosti ako richtári, farár, ľudské charaktery a odchýlky, veľakrát i u konkrétnych osôb. Porušovali sa spoločenské rozdiely deliace ľudí na mužov a ženy, mladých a starých, bohatých a chudobných a podobne. Ľudia beztrestne parodovali inak prísne dodržiavané normy správania, vyjadrovali sa bezstarostne a všetko, čo urobili a povedali, šlo na účet masky, ktorú použili.

FAšiangový sprievod

Ženy sa preobliekali za mužov a opačne, mladí za starých, všetko bolo akoby naopak. Príznačná bola tiež zvýšená aktivita žien. Ženy vykonávali mnohé magicko - prosperitné úkony, ktoré mali vplývať na dobrú úrodu ľanu a konopí.

Varili dlhé cestoviny, sánkovali sa a kĺzali na Hromnice, rozpletali a ťahali si dlhé vlasy a vyskakovali do výšky, aby aj konope a ľan boli vysoké a pekné. Slobodné dievčatá zasa vyvíjali snahu vydať sa, pretože nevydaté dievky po fašiangoch stihol posmech. Pri tanci im napríklad zavesili na chrbát slamenú figurínu, alebo drevený klátik. Aj na priadkach si ženy robili vlastné zábavy, kde nadmerne pili a tancovali.

pochovávanie basy_ilustračná foto

Fašiangové zábavy

Fašiangové zábavy zvyčajne trvali od nedele do utorka, prípadne až do stredy. V tieto dni vyhrávali muzikanti v určenej miestnosti od poobedia takmer do rána, na stoloch nechýbala pálenka, víno a pivo, v minulých storočiach obľúbená medovina. Charakteristickým obyčajom tohto obdobia boli fašiangové obchôdzky po dedine, vo väčšine prípadov s maskami, ale i bez masiek, ktoré vykonávali predovšetkým muži a mládenci a dodnes sa vykonávajú v mnohých obciach, i keď v redukovanej forme.

Skupiny fašiangovníkov chodili s muzikou po domoch, kde ich obdarovali slaninou, ktorú im gazdinky napichovali na ražeň, údeným mäsom, vajíčkami a inými potravinami, ktoré im zasa ukladali do prúteného koša. Výstup fašiangovníkov sa začínal v dome zapichnutím ražňa do povaly, čo symbolizovalo spojenie zeme a neba.

Rôznymi scénkami a tancami, do ktorých zapájali všetkých prítomných, vytvárali žartovnú a veselú atmosféru. Z naturálií, ktoré počas obchôdzky dostali sa pripravovala fašiangová zábava. Do fašiangov sa včlenili aj obrady súvisiace so svadbami.

Na fašiangy sa preto najviac tešili vydajachtivé dievky. Počas kratších fašiangov mali mládenci menej času na preberanie medzi dievčatami a oni sa rýchlejšie dostali pod čepiec. K svadbám patrili zakáľačky, výroba chutných mäsových špecialít a pod. Na fašiangy sa v tradičnom vidieckom prostredí ukončilo spoločenské stretávanie mládeže. Skončili sa spoločné priadky dievok v kúdeľných izbách a po domoch sa začalo tkať.

Význam masiek

V mestskom prostredí sa v  šľachtických sídlach usporadúvali bály, plesy, na ktoré si objednávali masky, skvostné šaty, uvádzali mladých pánov a slečny do spoločnosti. V súčasnosti sú to karnevaly, plesy, dedinské zábavy a pod. V slovenskej tradícii sa vyskytovali prevažne typy zoomorfných a antropomorfných masiek, ktoré sa považujú za najarchaickejšie. Známe boli predovšetkým masky medveďa, kozy a všeobecne rozšírená maska turoňa, ktoré boli symbolom mužskej sily a plodnosti.

Jej základ tvorilo zobrazenie volskej hlavy s otvárateľnou papuľou a zvoncami na rohoch. Muž bol zakrytý vrecovinou, alebo obrátenou kožušinou. Chodil v sprievode ďalších masiek, akými boli strelec, hájny, poľovník, mäsiar, žobrák a pod. Turoň sa v každom dvore pováľal po hnojisku, kde ho obradne zabili a vzkriesili, aby tak zabezpečil dobrú úrodu zemiakov.

Ďalšími maskami boli muži preoblečení za ženy, masky napodobňujúce rôzne povolania a mnoho ďalších. Do súčasnosti veľmi frekventovaná je aj maska muža obkrúteného slamou a na hlave s vysokým slameným klobúkom, tzv. slameník. Posledná tanečná zábava sa konala vo fašiangový utorok, pred Popolcovou stredou, ktorou sa už začínal prísny pôst.

Koniec fašiangov - Pochovávanie basy

Koniec fašiangov symbolizovalo pochovávanie basy. Základný motív tejto hry vychádzal z nastávajúceho pôstu, kedy boli zábavy pri muzike zakázané. Na znak toho sa predvádzalo žartovné pochovávanie hudobného nástroja - basy, pri ktorom vystupovali postavy kňaza, kostolníka i smútiacich pozostalých. Kňaz parodoval obrad rozlúčky pri cirkevnom pohrebe a ohlasoval koniec zábavy, ktorú symbolizovala basa.

Tú vyniesli von zo sály. Súčasťou celého divadla bol spevný prednes veršovaných takýchto textov, sprevádzaný nárekom prítomných. Táto parodická zábava sa považuje za jednu z najstarších hier ľudového divadla.

Pochovávanie basy je i v súčasnosti stále živou a obľúbenou tradíciou. V mestách mali zasa zaužívané zábavy a sprievody remeselných cechov. Usporadúvali súťažné hry, obradne prijímali učňov medzi tovarišov a volili nových cechmajstrov.

V súčasnosti sa mnohé fašiangové obchôdzky zachovali prevažne vo vidieckom prostredí. Tradičné fašiangy môžeme vidieť aj v susednej obci Batizovce. V mestskom prostredí tieto obyčaje vykonávajú členovia folklórnych kolektívov, rovnako ako aj vynášanie Moreny, či stavanie májov, pálenie Jánskych ohňov, dožinkové slávnosti a pod.

Ako to bolo kedysi vo Svite?

Naše mesto je veľmi mladé a nemá pôvodné lokálne obyvateľstvo, pretože do Baťových závodov nastupovali ľudia z celého Československa, ktorí ostali žiť vo Svite, každý mal zžité vlastné obyčaje z pôvodného bydliska. Tradíciou sa v 90-tych rokoch minulého storočia stalo „pochovávanie basy“, ktorú každoročne organizovala Dychová hudba Sviťanka, ale iba pre svojich členov, kde tiež symbolicky v utorok predvečer Popolcovej stredy obradne pochovali basu.

V roku 2009 oživili tento obyčaj členovia ľudovej hudby Bystrianka, ktorí organizovali Fašiangové zábavy pre verejnosť v kultúrnom dome vo Svite spojené s pochovávaním basy. Boli oblečení v maskách, vykonával sa parodický pohreb basy za účasti „farára“, pomocníka, plačiek, hudby a o polnoci sa symbolicky pochovala basa. Tieto zábavy sa organizovali do roku 2015.

Neskôr sa začali organizáciou mesta spolu s členmi mestských súborov a dychovej hudby usporadúvať fašiangové obchôdzky mestom.

Autor: Mgr. Monika Bobríková