Učiteľka - atlétka Danica Božová

Danica Božová

D. Božová: Za takmer päť desaťročí bežeckého súťaženia som vždy došla do cieľa.

Danica BožováDanica Božová je učiteľka, ktorá z práce nechodí autom, ale behom. Ako sama hovorí občas ju tak domov „dofukuje“. Tento rozhovor sme robili úplne netradične, priamo na jej ceste z práce, keď bežala domov do Svitu.

Zastihla som vás na trase Liptovská Teplička – Svit, ktorú niekedy kvôli nedostatočným spojom absolvujete peši, resp. behom. Trasa dlhá 23,8 km trvá autu približne 30 minút, bežnou chôdzou sa dá prejsť za cca štyri hodiny.  Ako dlho to trvá vám a prečo chodíte z práce pešo/behom?

Ráno je spojenie do práce dobré. Zo Svitu odchádza autobus cca 6:37. V septembri 2019 som skúšala chodiť autom, manžel vtedy chodil na bicykli. Dve autá však nemáme. Horšie spojenie je popoludní. Na pracovisku sme museli byť spočiatku každý deň do 14:00, no domov som došla aj s cestou od stanice SAD asi o 16:30, resp. 17:30. Keď bola porada, ostávala som v škole do 20:40 a cestovala som v autobuse s ľuďmi, ktorí šli na nočnú. Vydržala som to asi pol roka - skončilo to migrénami. Potom prišla korona, ktorá mi v tomto smere paradoxne pomohla. Keďže pohyb po lese počas korony zakázaný nebol, našla som si kombináciu cesty a chodníka zo Svitu cez Lopušnú dolinu na Šuňavu alebo do Vikartoviec. Potom už stačilo poprosiť kolegyne zo Šuňavy alebo Vikartoviec, aby ma vzali do svojho auta a zvyšok som už absolvovala po vlastných. Väčšinou fúka od západu, tak ma domov „dofukuje“. Trvá mi to cca 2 hodiny. Je to dobrý reset hlavy a tiež možnosť pozorovania zmien v prírode (zároveň príprava na časť vyučovania biológie). V septembri 2023 nastúpila nová kolegyňa zo Spišského Štiavnika, ktorá ma v prípade potreby vezme do Spišského Bystrého. Odtiaľ stačí prejsť cez Visovú a pokračovať po lúke ponad Spišskú Teplicu. Z Liptovskej Tepličky do Svitu som šla iba výnimočne - keď som musela dlho čakať na rodičov žiaka, prípadne som niečo riešila v riaditeľni a všetci učitelia už odišli. To bolo v júni a v auguste, keď sú dni dostatočne dlhé. Trasa cez Šuňavu sa mi zdá náročnejšia ako cez Vikartovce, Kravany a Spišské Bystré. Bolo pekne, vzala som to ako výlet aj so zastávkami v bufetoch na doplnenie tekutín. Najrýchlejšie to však  je v zime zo Šuňavy cez Lopušnú na bežkách, ak je dobrá stopa.

V Liptovskej Tepličke pracujete ako učiteľka na ZŠ od roku 2019. Dlhé roky ste učili aj vo Svite. Na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach ste študovali učiteľstvo matematika a biológia. Druhú atestáciu ste si robili v roku 2002. Viac ako 35 rokov sa pohybujete v oblasti školstva. Čo pre vás znamená vo všeobecnosti pohyb? A čo pre vás znamená pohyb v prírode?

Pohyb tela podporuje pohyb myšlienok. Príroda pôsobí na človeka upokojujúco, pohyb v nej je určite zdravší. Z biologického hľadiska - orgán, ktorý sa nepoužíva, časom „zakrpatieva.“ Ako som už uviedla vyššie, pozorovanie a dokumentovanie výskytu rastlín a živočíchov (ak mi neujdú) je zároveň prípravou na časť vyučovacích hodín, na projekty a súťaže.

Na svojom konte máte účasť na 77 polmaratónoch a 32 maratónoch. Kto vás k behu priviedol, odkedy beháte a čo pre vás znamená beh?

Mne sa zdá, že tých polmaratónov a maratónov som odbehla viac - od roku 1975/76 si vediem bežecké zošity. Na internete som našla údaje až od roku 2006. Prvý maratón som bežala v roku 1995 v Rajci, potom 1996 vo Vranove nad Topľou, 1997 Bratislava - Hainburg. S polmaratónmi som začínala podobne, len ich bolo počas roka viac. Takéto štatistiky som si zatiaľ neviedla. Navyše - existujú aj horské behy v teréne, tie však zrejme nemajú oficiálny certifikát (napr. Vysokohorský beh cez Klin - 21 km s prevýšením 1 300 m). K pohybu v prírode ma automaticky viedli od ranného detstva starí rodičia a mamina sestra na Gemeri, lebo otec a mama v Košiciach pre mňa nedostali jasle a škôlku, nebolo to však súťažné behanie, ale pohyb v súvislosti s prácou na poli a starostlivosťou o kravu. Po návrate k rodičom do Košíc a nástupe na ZŠ (v 1970 presnejšie ZDŠ) som spolu s deťmi z panelákov hrávala bežné loptové hry, venovala som sa gymnastike na preliezačkách. Bola som však zároveň knihomoľ. Keď som si prečítala knihu V klincovkách a s oštepom od Dany a Emila Zátopkovcov, došlo k „ premene knihomoľa“. Sama som si vypátrala, kde v Košiciach sa nachádza atletická trieda a poprosila som rodičov, aby šli so mnou na prijímacie skúšky. Od septembra 1975 som sa stala žiačkou atletickej športovej triedy na ZŠ Trebišovská 10 v Košiciach. Odvtedy behávam súťažne už takmer pol storočie, hoci často môj pohyb mimo súťaží je v poslednom čase skôr rýchlou chôdzou - v zimných topánkach to zrejme ani inak nejde (niekedy ako stredoškoláčka som sa dozvedela, že môj otec Ján Fekete v roku 1958 zapochodoval na 3 km najlepší svetový výkon - bolo to na MSR vysokoškolákov).

Povedzte nám o svojich dosiahnutých úspechoch

Podľa čoho sa hodnotí úspech? Podľa dosiahnutého výkonu, umiestnenia v súťaži...? Osobný rekord v maratóne mám 3 hod 10 min 17 sek, keď som na MMM v Košiciach (1998) obsadila 7. miesto bez rozdielu veku. O rok neskôr som na MMM  (1999) dobehla šiesta bez rozdielu veku, ale čas bol trochu horší. Na Podvihorlatskom maratóne so štartom i cieľom v Michalovciach som zvíťazila tri razy bez rozdielu veku 2002, 2012, 2016. Na Extrém maratóne v Košiciach - Furči  bez rozdielu veku tiež tri razy (2007,2011, 2013). Na Visegradskom maratóne 2012 som bez rozdielu veku dobehla tretia. Medailové umiestnenia mám i v polmaratónoch na slovenských šampionátoch bez rozdielu veku a v behoch na 10 km. V roku 2015 som vyhrala Psotkov memoriál  v Tatrách, nielen v kategórii od 50 rokov, ale i v absolútnom poradí bez rozdielu veku. V rokoch 2015 - 2019 sa pravidelne konal bežecký seriál o Bežeckú kráľovnú Tatier bez rozdielu veku - v roku 2015 som bola druhá, ostatné roky vždy tretia. ČSOB polmaratón Bratislava 2017 - prvenstvo v kategórii od 50 rokov. Z roku 2023 si najviac cením prvenstvo na MMM v Košiciach v kategórii od 60 rokov, tretie miesto na národnom behu Devín - Bratislava v kategórii od 60 rokov a na Majstrovstvách Slovenska veteránov v polmaratóne (od 35 rokov) druhé miesto. Na Podvihorlatskom maratóne som bola bez rozdielu veku tretia.

V 53 rokoch v roku 2016 ste vyhrali vo svojej kategórii Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Čo to pre vás znamenalo? Ako to hodnotíte s odstupom času?

Rok 2016 bol akýsi zázračný. V kategórii od 50 rokov som premožiteľku v rámci SR nenašla a takmer na každom podujatí som sa vošla  bez rozdielu veku do medailovej trojice. Až mi to bolo nejaké podozrivé, ako sa dá tak ľahko „lietať“. Písala som vtedy publikáciu Biológia do vrecka a pracovné zošity Hravá biológia, do ktorých som potrebovala vlastné fotografie rastlín a živočíchov. Aby som to časovo stíhala, tak som behávala s fotoaparátom. Vtedy som bola v teréne aj štyri až päť hodín, ale mne sa zdá, že viac na zemi pri fotení rastlín ako v bežeckom tempe... Koncom augusta som si roztrhla šľachu na prste, prst som mala v dlahe - behá sa nohami, ktoré „lietali“ ale na MMM strácala som na občerstvovacích staniciach a tiež pri zaväzovaní rozviazanej šnúrky

Ktorá bežecká súťaž bola pre vás v bežeckej kariére najťažšia, čo z dosiahnutých úspechov si najviac vážite a prečo?

Zrejme Vysokohorský beh cez Klin 2010  - napísala som o tom poviedku na Horalfest (počasie bolo katastrofálne) - najťažšie. Malý štrbský maratón júl  2017 - po páde a zranení som vyhrala kategóriu od 50 rokov (bez rozdielu veku 5.) - sama som odviezla spolubežcov do Batizoviec, musela som sa sama odviesť do nemocnice  v Poprade. MMM 2017 - vyhrala som kategóriu od 50 rokov, hoci po zranení  na Malom štrbskom maratóne som ani nedúfala, že sa vôbec zúčastním, hoci som bola prihlásená. Behala som v Bratislave pomaličky s vnúčikom v kočiariku takmer celé leto.... Keďže som mala zaplatené, nakoniec som predsa len išla. V marci 1978 mi po štarte na MSR atletických tried - kat. dorasteniek stúpili tretrou na nohu, vyhrala som, ale za cieľom po pohľade na krvavú nohu som odpadla, odviezli ma do nemocnice.

Aké bežecké výzvy máte v pláne najbližšie, na čo sa tešíte?

Výzvy nemám. Mám rodičov v Košiciach - otec má 90 rokov, mama 87 a nevidí asi tri roky. Tri víkendy v mesiaci fungujem systémom „navarím, napečiem, odnesiem rodičom. A nájdem si nejaký beh v Košiciach, resp. v okolí. Beriem to ako spoločenskú udalosť - stretnem kamarátky a kamarátov - bežcov.  Syna, nevestu a vnúčatá mám v Bratislave - niekedy si vyberiem nejaký beh i tam. Nič vyhrať nemusím. Snažím sa nespadnúť a nezraniť sa.

Ste mamou a zároveň bežkyňou. Ako sa dal zladiť váš životný štýl s domácimi a pracovnými povinnosťami? Čo by ste možno poradili ostatným mamám, ako si nájsť ten správny balans a možno aj čas na športovanie a vlastne čas na seba?

Je to otázka priorít. Ak je medzi bydliskom, pracoviskom a škôlkou, resp. školou dieťaťa malá vzdialenosť, malo by to ísť. Športovať sa dá i s dieťaťom - beh s kočiarikom, vedľa odrážadlá, vedľa bicykla. Keď bol syn malý, hral sa v piesku na štadióne, ja som behávala v jeho blízkosti... Manžel je bývalý bežec, na súťaže sme chodievali spolu - ja som behala, on mal so synom nejaký program - spojili sme to s výletom. Pomohli mi i rodičia a svokrovci. A keď sa inak nedalo, syna od 8 rokov som vedela počas môjho behu „ zamestnať“ aj sama - dala som mu do rúk stopky, aby sledoval medzičasy...

Ste vášnivou fotografkou prírody a máte za sebou aj bohatú publikačnú činnosť pre deti, lektorujete, ste aktívna členka Popradského literárneho klubu, píšete prózu a články a ste inšpiráciou aj pre svojich učiteľských kolegov. Čo o Danici Božovej ešte nevieme?

Neviem, či som inšpiráciou. Ja osobne si to nemyslím, zatiaľ mi to nikto z kolegov nepovedal. Možno pre niektorých bývalých žiakov - viacerí sa v tomto smere vyjadrili, ale až s odstupom času.  V niektorých situáciách som určite odstrašujúci príklad - aj pre moje „ druhé ja“ - mala by som sa  poučiť z chýb a pozerať sa na veci z viacerých strán. Počas korony sa naša obývačka zmenila na nahrávacie štúdio - manžel bol strihač a kameraman (do komentára sme vkladali fotky). Pre  žiakov som vytvárala výukové videá (asi 250) z matematiky, biológie a niekoľko i z fyziky (učím ju neodborne), ktoré sa dodnes nachádzajú na youtube. 

Ako relaxujete? Veľmi rada spím.

Ako sa Vám žije vo Svite, čo by ste privítali, keby sa v meste zlepšilo? Tento rok oslavuje mesto 90-rokov od svojho vzniku, čo by ste mu do ďalších rokov zaželali?

Vo Svite som prvý raz bola v roku 1981. Môj manžel (vtedy kamarát) ma pozval na Jarný beh Svitom. Veľmi sa mi páčil blízky les. Povedala som si, že v budúcnosti by som tu chcela bývať. To sa mi splnilo v roku 1988. Odvtedy tu trvalo žijem.  Žiaľ, teraz sa kvôli medveďom bojím chodiť do lesoparku Baba, pretože chodníky sú úzke, medzi hustými stromami by som ďaleko nevidela. Pohybujem sa iba na okrajoch lesa - tam, kde vidím. Želala by som si, aby sa situácia s medveďmi (nielen vo Svite, ale na celom Slovensku) čím skôr vyriešila. Teším sa, že sú tu dobrí lekári (veľmi mi pomáhajú), knižnica i bývalá plaváreň. V závere by som chcela dodať, že viac ako prvenstvá a medaily si  cením relatívne dobrý zdravotný stav a kondíciu i vo  vyššiemu veku.  A tiež - mám viac rokov ako kilogramov. Veď len vtedy, keď som v pohode ja sama, môžem pomáhať iným, odkrývať tajomstvá prírody a postupy vo svete matematiky svojím žiakom, radovať sa s mojimi troma vnúčatami, manželom, rodičmi a ďalšími príbuznými a známymi.

 

Autor: Zuzana Dobránszka