Čo vám najviac rezonuje v súvislosti s históriou mesta, na čo významné si spomínate z minulosti mesta ako aj zo svojej minulosti a čo mestu Svit prajete do ďalších rokov?
Michal Ľach - predseda predstavenstva Chemosvit, a.s.
So Svitom spojený od roku 1965, keď som tu bol na Spolcentre na mesačnej praxi a vtedy som si povedal, že nikdy do Svitu. Z akého dôvodu? V tom čase tu bol neskutočný zápach. Ale čo ma na druhej strane lákalo, bola tá organizácia života. Už ako žiak základnej školy z Kežmarku som tu bol hrať hokej pri bývalom Svitpacku, vtedy tam bol štadión, no a keď som videl ako boli tí žiaci zo ZŠ vybavení dresmi, hokejkami, tak to som tu závidel. Svit bol v tom čase mesto moderné, bol ďaleko vpredu systémom organizácie a vybavením. Proste mladé a moderné mestečko. V treťom ročníku na vysokej škole som sa rozhodoval, kde zakotvím, mal som na to rozhodovanie ešte dva roky. Pretože som Kežmarčan, chcel som sa vrátiť domov, pracovať v Tatraľane, ale tam už cesta neviedla, tak mi mamka sprostredkovala kontakt s pánom Pavličkom z dopravy a s pánom Májovským zo školstva, aby som prišiel na pohovor do Chemosvitu. Tak som tu nastúpil, dostal som štipendium, no tie začiatky boli veľmi ťažké, nebolo to to, čo som očakával a aké som mal predstavy, nebol som využitý. Nakoniec sa to rozbehlo, dostal som aj prácu a zostal som v Chemosvite. Mesto v roku 1964/65 bojovalo so zápachom a uholným prachom, to všetko sa za tie roky zmenilo. Vďaka neskutočnému entuziazmu ľudí, ktorí boli vtedy vo vedení, či už Chemosvitu alebo na MsÚ a budovali to mesto s perspektívou. Klobúk dole pred tými ľuďmi. Vážim si a najviac uznávam, že v ťažkých podmienkach dokázali vtedajší predstavitelia vybudovať modernú fabriku a moderné mesto. Budovanie obytných zón, kúpaliska, samotný kultúrny život, školy, to bola jasná perspektíva, čo s týmto mestom robiť. Keď tu bol pán Baťa (Tomáš Baťa junior- pozn. red.) v roku 1992, ktorého som sprevádzal po fabrike a ukazoval som mu, čo všetko sme dosiahli napríklad na elektrofóliách, ktoré boli a sú špičkové, hovorí mi: „pane řediteli, za tyhle podmínek by tohle moji manažéři nedokázali udělat.“ To bolo najväčšie ocenenie, ktoré sa nám dostalo, pretože my sme celú modernizáciu robili z vlastných zdrojov cez devízove návratné úvery. Bolo tu také oduševnenie, tá generácia Baťovcov a ich nasledovníkov vnášala do spoločnosti nadšenie a entuziazmus, išli za cieľom. V tej dobe nebolo možné, že sa niečo nedá. Vždy sa hľadali riešenia. Spomínam si na ropnú krízu 1974, na to, ako sme my zabezpečovali suroviny, to sú také zážitky, kde tá filozofia, ktorá tu bola, že vždy sa musí nájsť riešenie a za každú cenu fabriky musia ísť, tak tá bola správna a myslím si, že sme si ju my ako naša generácia aj osvojili. Tá fabrika a mesto fungovalo. Je veľmi dôležité, aby ľudia verili a mali nadšenie. Ku príkladu ešte uvediem, že tu v minulosti neboli žiadne záhradky. Ale nadšenec pán Gojdička, ktorý bol zo Skalice a razil filozofiu zabezpečenia si vlastnej úrody, že aj pod Tatrami môžu rásť „jablíčka“, tak presne takí zanietení ľudia ako on, tu vnášali kultúrny život, duch úprimnosti, srdečnosti... Keď chce mesto naďalej pokračovať a fungovať, duch takého spolunažívania sa nesmie nikdy vytratiť. To spolunažívanie má byť nie podľa politických strán a príslušnosti, náboženstva, ale za nejakým cieľom. Poprial by som mestu, aby sa tu vždy našli zapálení ľudia, aby sme ich podporovali a žili s nimi. Tak isto by som mu poprial, ľudí, ktorí veria mestu, ktorí chcú pomôcť, aby v tom videli budúcnosť a spolu s priemyselnými subjektami fungovali a hľadali východiska.
Rudolf Abrahám – bývalý primátor mesta Svit (2006-2014)
Pamätám si z histórie ešte ako dieťa, keď som bol 4-5 ročný, tak sa vedľa nás na Komenského ulici stavala ZŠ. Chodil som sa tam s mojím otcom pozerať, s tým, že raz do tej školy aj pôjdem a skutočne som do nej aj chodil. Bol to pre mňa veľký zážitok, že som do nej mohol ísť. V tom čase nebolo naše mesto až také veľké, ľudia sa tu všetci poznali v červenej kolónii. Medzi ľuďmi boli priateľské vzťahy, medzi domami neboli ploty. My ako chlapci, keď sme šli do kina, tak sme šli pomedzi domy, nikde nebol plot a boli pekne urobené aj chodníky, ale my sme si vybrali práve tú cestu pomedzi domy. Nebolo to nijak obmedzené. Bolo to také zvláštne. Bolo tu veľmi veľa študentov a zamestnancov, ktorí bývali na internátoch. Navyše tu bol obrovský spoločenský život. Mesto žilo športom, boxom, zápasením, basketbalom, volejbalom, mali sme obrovský futbalový drevený štadión pri hlavnej ceste do Popradu. Tam sme sa ako deti chodili pozerať a potom zo školy sme tam chodili cvičiť spartakiádu. Ako žiaci sme chodili na pozdravy zamestnancom. Vždy som sa na to tešil, lebo sme šli pozrieť závod priamo do výroby. Nezabudnuteľné sú pre mňa aj 1. máje, ktoré sa organizovali presne podľa toho ako to robila firma Baťa. Zamestnanci mohli svojim rodinám ukázať, kde pracujú, bol to akýsi deň otvorených dverí a k tomu alegorické vozy, majáles. Boli to udalosti na ktoré sa nedá zabudnúť a ktoré si dodnes pamätám. Voľakedy stáli vo Svite všetky rýchliky, bolo to mestečko vo svete, ale najmä na Slovensku uznávané, kvôli priemyslu, ktorý tu bol. Keď firma Baťa stavala mesto, nezabudla na zeleň, všade vo voľných priestoroch a na uliciach boli nasadené stromy a zeleň. Boli tam najmä topole, rýchlorastúce stromy, bolo to nádherné. Najmä na jar a na jeseň sa stromy rozkošatili. Dnes je to iné, pretože aj okolie je zelené, vznikli záhradkárske osady. Keď som nastúpil do funkcie primátora, tak som si stanovil taký cieľ – riešiť problém bývania našich ľudí a rozšírenia možnosti nájomného bývania. Do nájmu sme odovzdali viac ako 270 bytov. Boli to budovy, ktoré sme ako mesto odkúpili a zrekonštruovali na nájomné byty. Cieľom bolo, aby tí ľudia, ktorí robia v závodoch, nemuseli dochádzať. Aby nemali osobné problémy. Tieto budovy slúžia dodnes. Dokonca sme postavili úplne novú bytovku. Zrekonštruovali sme mesto, pretože bolo ošumelé, cesty a chodníky boli prežité a bolo potrebné ich opraviť. Budovy, ktoré patrili mestu a bolo nutné opraviť a zrekonštruovať napr. Dom kultúry a tiež v Pod Skalke. Mesto nemalo žiadne ulice a miesta, ktoré by boli pomenované po Baťovi – tak sme rekonštruovali námestie s fontánkou a pomenovali ho po Baťovi. Nemali sme jedinú budovu pre MsÚ. Vďaka poslancom a výborným zamestnancom, na ktorých som sa mohol spoľahnúť, sa to podarilo. Mestu Svit prajem do ďalších rokov aby bolo na vzostupe, pretože má na to všetky podmienky, aby nám tu pribudli ľudia, aby sme mali v školách dostatok žiakov, aby mladí ľudia mali prácu, lebo to je dôležité a myslím si, že všetko ostatné nám tu pán Boh doprial. Máme tu les, jazerá, Tatry, ľudia tu majú všetko, takže je to len o tom, aby sa sami zariadili, aby tu mohli žiť šťastne.
